Bol to posledný deň výmenného pobytu vo francúzskom Lyone a tak ma „moja“ rodina zobrala do nákupného centra, aby som kúpila nejaké dobroty domov. Vínka, syry a ešte pár drobností sa už povaľovalo vo vozíku, ale nebola som spokojná. Chcela som aj niečo trvalejšie (a magnetky sme ešte nezbierali 🙂 ). Vtedy Jean-Paul zobral sadu tréningových gúľ v modrom plastovom obale a opýtal sa, či viem, čo to je. Vedela som, mali sme obrázok v učebnici francúzštiny. Vysvetlil mi, že je to super zábavka na piknik. Tak som si ich zobrala, nakoniec som ich ale dostala ako darček od rodiny.

Párkrát sme si zahrali s rodinou a  známimi na chate pri Trenčíne. Na tráve, z čiary. Konečne niečo, čo som po operácii kolena mohla hrať aj ja, keďže na milovaný volejbal a basketbal som musela zabudnúť. Navždy. Ale vtedy mi ani vo sne nenapadlo, že tieto železné gule niekto hádže profesionálne.

O pár týždňov neskôr sme mali hodinu suplovanú našim triednym a ten priviedol niekoho cudzieho. Starší pán (prepáč Mirec, ale mala som 17, každý nad 30 bol starší pán ;). Predstavil sa a spustil spleť slov o pétanque, Slovenskej Federácií Pétanque a potom prišlo to rozhodujúce – prezidentská záhrada. Zajtra o piatej. No, volejbal ani basket som už hrať nemohla a do prezidentskej to bolo asi 250 metrov (vtedy sme bývali oproti hotelu Tatra), gule mám doma. Nebol žiaden dôvod neísť sa tam pozrieť. Aj pár ďalších spolužiakov sa chystalo, ale nakoniec z nich nikto nevytrval. Inštrukcie zneli, že sa stretneme pri fontáne. Nebol problém petangistov nájsť, guľami si tam moc ľudí nehádzalo. Privítal ma ďalší starší pán (sorry Luboš 😀 ), ako prvé mi povedal, že tu si všetci tykajú. Tak sme si potykali, Luboš skontroloval moje gule, ukázal mi jeho a vysvetlil, že sú rôzne váhy, priemery, ryhovania…. Že to malé sa volá košon, hádže sa z kruhu, ten sa robí takto, nohou a hodil košon na asi 7 metrov. Ešte za letu mi stihol vysvetliť, že musí byť 6-10m od kruhu. „No a teraz hoď čo najbližšie“ znel pokyn. Ale realita bola smutná, bola som ďalekooooo. Potom mi tam hodil guľu Luboš a povedal „A teraz traf tú moju guľu“. Trafila som. A nasledovala veta, ktorá rozhodla: „Výborne, ty budeš strelec“.

Takže takto vyzeral začiatok mojej kariéry v máji roku 2003. Toto je to, prečo Luboš a Miro (v abecednom poradí) budú pre mňa vždy tí najdôležitejší petangisti.

Napísala Veronika Slobodová