Keď ma cez zimu oslovil Čiro či by sme sa nedali dokopy na ME 55+, tak som ani na sekundu nezaváhal. Dali sme si návrhy na spoluhráčov ,on oslovil Minka a ja  Džuziho a team bol zložený. Kvalifikáciu sme odohrali bez zaváhania a potom prišli dohody , kedy a čo si spolu zahráme. Žiaľ moje problémy my to nedovolili , ale s Minkom som odohral stovky zápasov. S Čirom oveľa menej ale vždy sme sa zladili a v poslednom čase je môj častý spoluhráč Džuzi . Keď naši priatelia počuli zloženie teamu , vyzeralo to na veľkú výpravu, ale nakoniec nám zostali dvaja dôležití parťáci – Mici Jajcajová , ktorá bola poverená funkciou šéfky výpravy a Stano Seman , bol našim mužom na lavičke a čiastočným sponzorom. Prípravné zápasy sa nakoniec skresali na jeden jediný na Kaskádach , ale……no však čítajte. Odchádzali sme s presvedčením , že budeme hrať na jedného plasera a dvoch strelcov , ale toto sme využili len v kvalifikácii. Počas môjho kúpeľného pobytu v Dudinciach som zaistil letenky , našiel hotel v Nice a vyskúmal prejazdy medzi Nice a Monacom. Po návrate z kúpeľov sa mi však skoro zrútil svet , najskôr urgentná operácia srdcových ciest – našťastie úspešná a hneď nasledovala tragédia najväčšia. Zomrel môj syn Ičko…….okrem iného veľký petangista. Dlho som rozmýšľal čo ďalej…..ale kamaráti rozhodli, nemôžem ich nechať , však ma mnohokrát podržali. Takže v nedeľu 16.10. pristáva zo Skalice Stano Seman . O 3,15 nás Janka preváža na autobusku a tam sa k našej Slopackej štvorke pridávajú Spidersi s Pezinku. O 5,00 na letisku , o 7, 00 odlet a 8,20 Nice. Autobusom 98 do hotela – Esprit D´Azur, kde sme sa zložili, po ceste naobedovali a vyrazili do Monaca. Trošku sme poblúdili , ale nakoniec sme to našli . Na 5.poschodí budovy ktorá stojí priamo oproti štadiónu AS Monaco – Stade de Louis III sa nachádza petangový areál , ktorý postavil knieža Ranier III, nachádza sa tam cca 50 ihrísk , čiastočne prekrytých a o poschodie nižšie reštaurácia a klubovňa klubu pre cca 140 ľudí. Vchádzame do vchodu a proti nám Stefan – sekretár federácie a hlavný duch šampionátu, hneď sa objímame, nevideli sme sa asi 7 rokov. Hore nás už čaká Bruno – generálny sekretár CEP, ten čo všetko vie a všetko pozná a všetci ho tu majú radi ( mali ste počuť ten spontánny potlesk a skandovanie po slávnostnom odovzdaní cien). A potom to išlo Poliaci , Slovinci, Rakúšania , Maďari , Bulhari, na druhý deň Česi a Ukrajinci a samozrejme individuálni známi z Walesu, Holandska, Anglicka, Luxemburska, Ruska. No proste rekord – 28 krajín. Domáci , všetci veľmi ochotní , registráciu za nás vybavila príjemná  poriadateľka . Monačania , miesto odznáčikov, pohárikov , plakiet a podobných pamiatok , venovali mikinu a každý si mohol vyskúšať svoju veľkosť. Okolo 17 sme sa vydali autobusom na vlakovú stanicu a vlak bol za 18 min v Nice. Zdalo sa nám to lepšie , ale nakoniec po viacerých radách sme väčšinou jazdili autobusom č 100 a vystupovali , ešte na francúzskej strane . Cesta z najmenším chodením. V Monacu je najčastejším spojom výťah , alebo behacie schody. A poďme po poriadku . Večer prvá porada a ráno , keďže máme čas až na 10,30, posledný dlhší spánok. Mici zasadá , ako šéfka delegácie na porade a nám bolo niekoľko krát pripomenuté , že bude test na alkohol a kontrolovať budú gule. Je zaujímavé, že k obedu a večeri ponúkali malé pivo , alebo 0,7 l vína pre tri osoby. A po skončení denného programu , vínko a šampáňo tieklo potokom. Cez deň , boli stále plné chladničky nápojov. Utorok poobede sa začína slávnostným nástupom a nás poteší mladá a veľmi pekná a sympatická slovenská konzulka v Monacu , Tatiana Paracková. Po slávnostnom zahájení  sa dozvedáme los a nás v prvom kole čaká Litva. Ako mi Marek pripomenul ako kedysi v thajskej Pattayi. Aj priebeh bol podobný , ani sme sa nenazdali a bolo 0:6. Našťastie naša trojka Čiro , Džuzi a Minko , rýchlo obracia a víťazstvo 13:7 bolo jasné. Druhé kolo Holandsko , keby sme vedeli , že proti nám stoja budúci majstri Európy , asi by nás až tak nemrzela prehra 2:13. Mimochodom , francúzsky strelec v holandských farbách Henri Calveteti bol suveréne , aspoň podľa nášho teamu najväčšou hviezdou ME. Los nám prestal byť pozitívne naklonený. Tretie kolo a náš súper sú obhajcovia titulu z minulého roka , domáce Monaco. Do stavu 7:8 to bolo veľmi vyrovnané a Monačania mali rešpekt , ale práve keď sme začali rozmýšľať o striedaní , domáci za veľkej radosti publika zápas ukončili. Keďže sa zápasy a večera skončili po 21 hodine , nezostávalo iné ako peši cez Monaco a na vlak. A toto bolo Monaco , peši , výťah , 2x behacie schody , ďalší výťah a na záver bežiaci chodník . V automate nakupujeme lístky a opäť sa začneme na nástupišti dohadovať , či stojíme dobre (nastupujú z opačnej strany ako u nás) Ozýva sa pred nami slečna s východniarskym  prízvukom , ktorá sa vracia zo svojho zamestnania z Monaca do Nice, kde žije so svojím priateľom – hokejistom, že naše postavenie a smer je správny . Pozisťujeme si zopár informácií a dozvedáme , že sa opäť stretneme v lietadle na ceste domov. Večerná porada bola kratšia , lebo ráno sa vstávalo skoro a v prípade dvoch , dokonca jedného víťazstva sme mohli postúpiť do 16-ky – bucholz sme mali vysoký. V stredu ráno však katastrófa. Od stavu 5:3 pre nás proti Poliakom sme neuhrali ani bod proti 23 súperovým(Fanny od Maďarov) Priznám sa striedal som , ale streľba bola absolútne nulová. A aj ostatné činnosti sa nám nedarili. Po prehre a stave 1:4 som sa pobral na záchod a tam som začal rozmýšľať a táto múdrosť vychádza zo mňa : No chalani , teraz je to ľahké tri víťazstvá za sebou a pohárik ja doma(Však tentoraz nielen moja Janka použila svoju obľúbenú vetu – Bez pohárika sa nevracaj a tú istú vetu vyslovila aj Čirova Danka) No a nepočúvni svoju ženu J. A na to prichádza Bruno a pridáva na kopu . Chalani , boli by ste 16 a nikto si to nevšimne , ale tri x vyhráte a máte bronz z pohára národov . Prvý zápas Ukrajina , na lavičke ako coach Peter Hois a tvrdý boj o každý bod. Ukrajina vedie 8:10 a my tri body na zemi, ale náš najlepší hráč majstrovstiev Minko dve gule , ale dohodí len jednu a stav je 12:10. Prežili sme dva infarkty . Ukrajina bod na zemi , 5 gúľ na ruke , ale uhrali len ten jeden, 12:11, Ukrajina bod na zemi a zostávajú im 3 gule , ale uhrávajú iba bod 12:12. Po poslednej hre sme si oddýchli ,lebo 13.12 a náš prvý krok splnený. Druhý zápas proti nasadeným Bulharom z dvomi Francúzmi v zostave , od stavu 2:2 , po dvoch bodoch až do 12:2,  chvíľka nepozornosti, 12:6 , ale potom už iba my a 13:6. Ide sa domov na hotel a zajtra nás čakajú podľa správ jedných Angličania a podľa druhých Wales , tretí do skupiny „BREXIT“ bolo nalosované Jersey. Večerná porada a ráno hurá na Anglicko……hm tak predsa len Wales a ja mám nepríjemný pocit . Bol som pri troch zápasoch Walesu  za 15 rokov a všetky sme prehrali 4:13. S ich kapitánom som si v Dakare menil dres. Začiatok ako z petangového hororu. Máme dva body tesne za košónom , súper tretiu v pravo a my dve pred košónom . Všetci , Minko strieľaj , káčko za 5 na úvod . Iba Čiro to spochybňuje , pri strele to iba šuchneš a tá súperova sa zaradí pred naše. Bosorák , presne to sa stalo a namiesto 5:0 je  0:1. Trošku ostrejšia výmena názorov a asi to pomohlo , Čirove úvodné plasy na súpera platili a ak náhodou nás prekonali , okamžite Minko čistil. Ďžuzi s ľahkým úsmevom dohadzoval. 13:1. POHÁRIK JE DOMA – vyrovnali sme juniorov a čaká nás Švajčiarsko , hlavný favorit Pohára národov. Ale Minko Džuzi a Čiro boli rozbehnutí , ako tie švajčiarske hodinky. V úvode síce 0:3 , ale potom sme získali bod a nahodili sme na 10 m a ………..bolo. Švajčiari sa pokúšali , stále spochybňovať vzdialenosť nahodeného košonku , potom im vadilo , že nestojíme 2m za košónom , alebo za kruhom , že šúchame značky na ihrisku. No proste skúšali všetko , ale nič nepomohlo a dokonca švajčiarska lavička pri našom dobrom plase , alebo streľbe buď zakričala , alebo zaskandovali „Bravoooo“. 13:3 a striebro je doma. Škoda , že sa pokračovalo až poobede , veľké gratulácie, v hlave sa mlelo, že to je šanca , ale zároveň najvyššia medaila pre slovenský team na ME, MS je už pre nás.

Finále , slávnostný nástup a my prvý nához . Dobre rozmiestňujeme gule ale súper pri pokuse o odstrelenie, triafa náhodne košón , a ten odlieta na 5m . Dohodia ďalšie 4 a je 5:0 a my sme na uterák . Fanny a ide sa domov . Bilancia 5 víťazstiev a 5 prehier a 2 miesto v pohári národov. Záverečný zápas bol možno ešte rýchlejší. Holandsko – Luxembursko 13:2. No a potom už iba slávnostné ceremoniály, nám prišla odovzdať pohár  pani konzulka a mala z nás ako aj my obrovskú radosť a ponúkla nám všemocnú pomoc.

Zdvíhal som pohár do nebies a posielal som ho Ičkovi a s Milanom sme sa každú chvíľku objímali a ubezpečovali sa , že toto je najlepšia odmena za 15 rokov nášho petangového života. A potom už iba odchod do veľkej sály , kde bolo záverečné gala. Povymieňali sme si nejaké dresy a potom už sa iba rečnilo , tancovalo, spievalo a nám bolo trošku ľúto , že musíme chytiť vlak  do Nice, lebo skoro ráno smer letisko a Viedeň a domov.

ME v Monacu boli super atmosférou , organizáciou a pre nás aj výsledkami.

Skoro som zabudol , stali sa dve raritky a preto pozor pre ďalších účastníkov, ME. Prvé mimo záznam , licenciu okrem hráčov musí mať aj coach aj vedúci výpravy. Ďalšia veľmi zaujímavá a pre nás vtipná situácia sa udiala teamu Ruska . Prišli v nejednotných nohaviciach a dostali podmienku , aby si do druhého kola zohnali jednotný odev , lebo inak budú vylúčení. Stihli to . Pri záverečnom obede sa mi podarila vtipná replika , kde sme im blahoželali k tretiemu miestu ME a oni kontrovali , že však vy budete najhoršie druhí, na čo som poznamenal , že oni si zo sebou okrem toho do Ruska ponesú nové nohavice 🙂

Medzi štvrťfinále a semifinále nastal rozruch. Švédi protestovali, že sa im nepáčia gule ich protihráča, že po dopade sa nepregúľávajú. Mal som to šťastie ,stál som na krok, keď rozhodcovia na špeciálnom prístroji testovali Nemcove gule a tie… neprešli . Po rozrezaní vraj sa v strede nachádzala ortuť a bavlna. Hráč bol diskvalifikovaný a neskôr aj celý team. Je zvláštnosťou , že tento človek vraj v minulosti bol v Nemecku ocenený za zásluhy o rozvoj petangu . No a zaujímavosť sa chystá  aj na juniorov, vraj testy na drogy.

Záver , šťastní domov , všetko klaplo a na ceste všetky spoje vychádzali a mne nezostáva sa iba poďakovať BRUNOVI FERNANDEZOVI , za starosť o nás, vedúcej výpravy MICI JAJCAJOVEJ za vybavovanie vecí počas pobytu, coachovi STANOVI SEMANOVI za starostlivosť o fantastickú pohodu v  teame  a spoluhráčom MICHALOVI SOBOLIČOVI, DŽUZIMU KARACSONYMU a MILANOVI SOBOLIČOVI za to, že sme spolu dosiahli tento pre nás veľký úspech .

Tu musím priznať trošku opačné garde, petangové Poľsko našlo mňa ….. Druhá pravda, že na Poľsko mám obrovské množstvo drobných a milých spomienok , ale dve asi najväčšie. Chvíľku som premýšľal, že to dám do jednej spomienky ….ale to sa nedá , to si zaslúži minimálne dve. Takže pomeeeee. Na turnajoch v Čechách , hlavne v Brne sa popri domácich hráčoch objavovali dve Poľské rodiny. Wanda a Bogus Biel a Wiola a Andrzej Sliz (ich mladučký syn Jedrzej upútal moju pozornosť svojím osobitným štýlom a hlavne bronzovou medailou z MS juniorov v streľbe v roku 2003 v Brne a motala sa tam aj ich dcérka Katerzyna , no proste Kaška. ) Tu nesmiem zabudnúť pripomenúť vetu , ktorú pri kvalifikácii streľby vyriekol vtedajší tréner českých juniorov, že hráča ktorý by hádzal takým štýlom a nemienil sa zmeniť , by okamžite vyradil z kádra. Jedrzej to za tých 13 rokov moc nezmenil a stále patrí medzi najlepších stredoeurópskych strelcov. No a už to zas rozpisujem do šírky. 

Začali sme sa aj občas baviť, stretli sme sa aj na turnajoch v Rakúsku a aj k nám do Piešťan prišli. A potom…..na turnaji o Zlaté prasátko v Brne v roku 2003 sa pri našej skupinke pristavuje Boguš a svojou česko – polštinou nás pozýva do Zywca na Silvestrovský petangový turnaj spojený aj so silvestrovskou zábavou. Obraciam sa na Tomanovcov a Blanka , že by išla , keby išla aj moja žena (zdvýham , mobil a…… že áno) Na to a pridáva Milan Sobolič a Martina Snopová, potom aj Ľubor Zámečník a Braňo Balaj s partnerkami . No základ slovenský silný. Pýtam sa aj mojich synov , ale tí s výrazom na tvári typu „s vami na Silvestra?“ odmietajú. Ale petang je mocný čarodej . Koncom novembra sa ozýva Ičko….a s kým by som hral v tom Poľsku? A už bol náš . Dva týždne na to sa ako samozrejmosť pridáva k výprave aj Lasky. Takže na Silvestra smer Zywiec, tenisová hala v strede mesta(teraz je tam nákupné centrum) a tam krásny petangový turnaj na antuke. S Milanom Soboličom vypadávame v semifinále proti mojej večnej rivalke „Mišelínke“, ktorá spôsobom držania gule , pripomínala čínskych ping pongistov a vypúšťala ju neďaleko svojej nohy a tá putovala a putovala a skoro vždy zastala pri košóne. Priznám sa , že tam som v petangu aj prvý krát „vypenil“ pre z môjho pohľadu nespravodlivosť , ale o to krajšie a častejšie bolo uzmierovanie s domácimi. Silvester bol parádny , vynikajúca zábava , snažili sme sa o dušu reprezentovať Slovensko v speve (Lasky), jedle a pití(všetci).

Všetky podrobnosti si nepamätám , ale dva zážitky dám. Oba sú z nasledujúceho rána. Bývali sme na internáte a umyvárne a WC sme mali spoločné. Blanka prichádza k WC a tam vo dverách stojí Lasky a oznamuje jej pamätnú vetu . „Blanka, nemôžeš je to obsadené ,seri.. tam reprezentačný triplet“. Áno spoločne sme v troch kabínkach vedľa seba trónili vtedajší reprezentanti Miro Toman, Milan Sobolič a ja.

Po tejto kultúrno-spoločenskej vložke prichádzame do jedálne, že sa rozlúčime , ale domáci , že nie treba zjesť čo zostalo zo včera a na mňa sa zamerali , že aj vypiť. A tak to išlo stále dokola. Naraz začalo vonku snežiť a tak sme dali ešte zopár „kapurkových“ a „kapotových“ a sneh pribúdal…a Boguš , ktorý nám rozprával o ich petangovom „festywale“ nás ešte zobral do campingu a odhrnul pol metra snehu a potom sme vyrazili smer Čechy …našťastie, lebo Zywiec zostal dva dni odrezaný od okolia.

Ale najvážnejšie, začala sa pre mňa jedinečná séria. 14 rokov rok čo rok navštevujem „Festywal gry w bule“, presvedčil a doviedol som tam už obrovské množstvo ľudí, lebo toto je absolútne najlepšia petangová akcia v strednej Európe a kto tam nebol tak zaváhal a treba to skúsiť, lebo …… 🙂 

    Chvíľku mi to trvalo , kým som sa rozhodol , ako začnem opisovať svoje nahováračky s Maďarskom a maďarskými petangovými priateľmi. Musím zdôrazniť , že sem chodím často a rád. Ale prvotiny sú sústredené na Komárom a blízke okolie. V prvom rade sa zameriam na Almasfuzitto, kde Dodo Pancsics začal organizovať dvojdňové turnaje a myslím , že aj tri ročníky CC Maďarska. Na miestnom štadióne bolo celkom príjemné ubytovanie a slávne boli hlavne piatkové privítania miestneho starostu , ktorý vždy prichystal aj parádne občerstvenie. Ale boli tu aj dva také zaujímavé zádrhely. Jeden bol , že keď trošku zapršalo a to sa stalo veľmi často , okolie ihrísk zostalo pod vodou a vyrojilo sa obrovské množstvo komárov . No a potom Centrope Cup Maďarska malo takú trpkejšiu príchuť , lebo o poradí a postupe rozhodovali také zvláštne kritériá. Zaujímavé , že tento neduh pokračuje aj ďalej a preto sa medzi petangistami hovorí , že tu o postupe rozhoduje tzv.“ maďarský bucholz“. No ale aby som len nekritizoval , poďme ďalej. Jedného dňa nás Dodó zobral do jednej nevyužívanej reštaurácie na okraji Komároma a oznámil , nám ,že tu sa bude v zime hrať halový petang. No a naozaj odvtedy sa 6x za zimu  maďarskí a slovenskí petangisti stretávali na šiestich ihriskách(neskôr pribudli aj Česi). Poriadal sa tu Mikulášsky , Vianočný aj fašiangový turnaj v maskách. A spolu s Dodóm sme vymysleli tzv. Baratság kupa. Pri vtedajšej napätej  situácii , medzi našimi politikmi sme predviedli aj za záujmu televízií z oboch strán hranice , ako to skutočne medzi ľuďmi funguje. Pripomeniem , ešte jednu spomienku. S Peťom Šúrym sme sa chceli domácim revanšovať (pripravili pekné darčekové predmety a výborné občerstvenie, na čo bola špecialistka Dodova žena Ildikó) a preto sme vymysleli našu formu“ priateľského turnaja“ , ktorý sa mal konať na turnaji v Šali , na brehu Váhu. Bolo to myslené tak , že spárujeme družstvá jeden Maďar, jeden Slovák. No vyšlo to , ale Maďari prišli iba štyria. Práve Doda som dostal ja a vtedy sa to stalo . V tom čase som vedel asi tak 4 maďarské slová , Dodó asi toľko po slovensky a okrem toho každý niečo z nemčiny , angličtiny a ruštiny. Poobede sa však pri nás zastavovali domáci a neveriaco krútili hlavami , my sme sa totiž výborne bavili a rozprávali si vtipy. Ako……..no to už si nepamätám , ale v tom momente sme sa rozumeli. No a to na čo si strašne rád spomeniem je  to keď naša veľmi obľúbená parťáčka Hanka Botková , zvaná „Botka“ vymyslela , že na jeden turnaj pôjdeme všetci spolu – autobusom. Celá partia sa nalodila pri športovej hale a Botka chytila mikrofón a už sme sa bavili .Po ceste sme pribalili už iba Zola a veselo bolo až do Komáromu. Ťažké chvíľky sme nevedomky spôsobili domácim, lebo na všetky predchádzajúce turnaje už prví naši prichádzali okolo deviatej ráno . A v ten deň o päť minút desať , ceny pripravené , koláče napečené , guľáš navarený a Slováci nikde. 36 Maďarov nervózne prešľapuje pred halou a…….spoza rohu prichádza autobus a z neho sa vysype 36 Slovákov. No v ten deň bábgulyás(fazuľový guláš) chutil lepšie a  vypilo sa oveľa viac piva, koňaku ,cseresnye aj baracsk pálinky. Vždy však býva všetkým dobrým dňom koniec. Akýsi maďarský strelec niekde zastrieľal a tak mu „našu“ halu pridelili , ako tréningovú na olympiádu . A to bolo na dlho koniec halovému petangu aj keď sa už začínalo kombinovať hala v Brne a v Komárome . No našťastie sme pred štyrmi rokmi objavili a spojazdnili halu v Rusovciach . Náš „Rusodome“ J. Ostatné spomienky na Maďarsko a aj iné krajiny sa sa objavia v ďalších poviedkach.

     Rok 2003 a po mužskej účasti na MS sa aj naše dievčatá petangistky vybrali na ME do nemeckého Rastattu.  Účasť si vybojovala štvorica Ingrid Jarunková (Slopak), Etela Krchňáková (Slopak), Jana Lazarová (PkBa) a Martina Snopová (Slopak). Ako coach teamu Bruno Fernandez, moja maličkosť ako šéf výpravy a dvojica fanúšikov Milan Sobolič a Roman Bomboš. Vďaka nemenovanému Brunovmu priateľovi ako sponzorovi sa nám cestovalo pohodlnejšie. Dve autá nás po desiatich hodinách vyklopili v menšom nemeckom mestečku , neďaleko francúzskych hraníc a my sme nedokázali otvárať ústa. Prvé prekvapenie bol petangový areál na okraji mesta. Skladal sa z haly kde bolo 12 ihrísk, nejaké klubové miestnosti a balkónik asi pre 50 divákov. Vonku boli štyri plochy po 8 ihrísk aj s osvetlením , oddelených chodníkmi , lavičkami, stromčekami a trávičkou . K tomu ešte patrila miestnosť ktorú pri turnajoch a klubových akciách používali ako gril. V hlavnej budove som zabudol , malá kuchynka a jedáleň. Tu bola prvá príhoda z rady vtipných . Na úvod nás privítali rezňom a zemiakmi a…………zalievali to nejakou slivkovou omáčkou . No proste nemecký „eintopf“ J. No a keďže som stál zo skupinky Slovákov posledný , pochopil som a keď mi prvá kuchárka nahodila zemiaky, druhá rezeň, pred treťou , ktorá už krúžila nad mojim tanierom so žufaňou so „slivkovicou“, a rýchlo  som ho odtiahol. Napriek hlasným komentárom domácich ,v očiach našich sa zračila mierna závisť. Mal som jediný jedlý rezeň. Druhá príhoda bola z porcie dojemných . Večer keď sme nastupovali na slávnostné zahájenie , vidím Etelku ako sa zohýba a do vrecúška si naberá štrk z ihrísk , kde budú hrať……O niekoľko rokov som sa dozvedel , že má doma túto pamiatku zo všetkých majstrovstiev na ktorých reprezentovala Slovensko. Potom nás však poriadatelia trošku nasr… Klasicky najskôr sme dva razy boli Slovinci aj takú vlajku nám podsúvali a pre zmenu hrali nám švédsku hymnu. No proste na západe to ešte bude dlho trvať kým pochopia, že to nie je jedno kto sme, asi by im to tiež vadilo keby sa im komolili názvy krajín a prehadzovali vlajky a hymny.  Príbeh herný. Dievčatá , napriek tomu, že boli nováčik bojovali ako levice a škoda posledného zápasu, Bruno keby včas a hlavne správne a spravodlivo prestriedal , asi by sme vyhrali a postúpili.(Milan a ja stojac na balkóne sme to hovorili už asi 3 nahodenia pred tým ako sa konečne striedalo a ešte k tomu ináč. Dievčatá začali doťahovať , ale streľba žiaľ v rozhodujúcej chvíli bola nulová…..ale to je to keby , keby  a možno to tak malo byť. Aj tak 9-12 miesto v Európe pri premiére je super.

     No a na záver nemeckého pobytu to na čo si rád spomínam. Býval som na izbe s Milanom a po návrate z prechádzky po okolí , keď sme hľadali kde si dať pivo sme prišli ku dverám a zasunuli kartu na otváranie dverí a…….nič,  „sedláci v meste“ skúsili sme to obaja niekoľkokrát a stále……nič. No čo teraz? Však oproti býva Bruno a ten všetko vie , je svetobežník on nám poradí. Zabúchame ….ticho , druhýkrát …nič , asi až na piate búchanie Bruno otvára dvere , práve vyliezol zo sprchy , malý uteráčik okolo bedier a hneď sa chápavo chytá našej karty , urobil krok a……..prievan zatvára aj dvere jeho izby a karta vnútri. Klasická filmová scéna. Bruno hneď reaguje , Luboš zbehni na recepciu a vypýtaj náhradné karty od vašej a mojej izby. Dobre Bruno , ale najskôr to musíš naučiť ako sa to povie .Na to moja úbohá angličtina nestačí . ……A zrazu zacengá výťah, otvárajú sa dvere a vychádza odtiaľ poľská družina . Bruno sa skoro stratil v zárubni , sťahuje brucho, priťahuje uterák a Poľky po jednej prechádzajú okolo a s úsmevom na perách zdravia po jednej cześć, cseść, cseść,cseść. Len čo zmyznú vo svojej izbe otvára sa znova výťah a tá istá scéna sa opakuje s nemeckým teamom a ich úsmevy a hallo, hallo…smerujú medzi dverovú zárubňu. No a do tretice opäť výťah a z neho vychádzajú čerstvé majsterky Európy a ich salut Bruno , salut Bruno…smeruje znova  na do miniuteráčiku zabaleného Bruna. No vraj kým som v recepcii vybavil náhradné karty obzreli si Bruna ,Estónky aj Slovinky.  Ale však nemá sa za čo hambiť . No a spomienku na Nemecko skončím , ale stále snívam o tom , že jedného dňa budeme mať aj v Rusovciach taký areál ako má Rastatt.

     Mať 49rokov , mať po dvoch infarktoch a mať možnosť, prvýkrát v živote štartovať ako reprezentant  za Slovensko na MS. To je zvláštna kombinácia. Už samozrejme počujem tie poznámky (hra pre dôchodcov….) Ale kto to nevidel , kto to neskúsil , ten nech si rozpráva čo chce. Po cestovaní po Francúzsku dorážame  k olympijskej hale v Ženeve,

kde nás čaká zvyšok výpravy , ale hlavne svetová absolútna špička sa stretáva  začiatkom júla 2003 na 46. Majstrovstvách sveta a prihlásených je 69 krajín. Čítate dobre hokejoví fanúšikovia. Človek sa nestíha obzerať a zrazu vedľa nás Philip Quintanais ( vy čo neviete to isté čo Pelé vo futbale) .Kývne , bez problémov sa pristavý , odfotí sa rozdá autogramy ….Prvý krát prežívame ten ošiaľ . Registrácia , zoznamovanie sa , pozdravy starých kamarátov z Česka, Poľska, Rakúska, Maďarska. Prvé komunikácie z budúcimi veľkými priateľmi zo Slovinska. Prezident Janez Bizjak, môj asi najobľúbenejší hráč strednej Európy Joze Skrbinek.  A stále také poznámky , „videl si….“ a to sú hviezdy z našich videí. Potom sa ide na audienciu k starostovi Ženevy a tu sa stretávame v električke z výpravou z Mauretánie a ich prezident na nás skúša habaďúru a pýta od nás peniaze za lístky , že on to vybaví. Nepochodil. V sídle starostu na nás dosť škaredo zazerajú Íri. A potom to z nich vyliezlo . Prekonali ste nás, doteraz sme boli vždy najťažší tím šampionátu. Ičko , Milan a ja sme ozaj budili rešpekt , iba Miro nám to „kazil“

Po príjemnom kultúrnom programe , recepcii , opäť návrat na štadión a slávnostný nástup . A zrazu vedľa našej výpravy stojí absolútna legenda . Momo Ferriani. Vo svojich 64 rokoch štartoval 27x za svoju krajinu na MS a potom hral až do 71. Hneď som poprosil Bruna aby nás zoznámil a chcel som si dohodnúť výmenu dresov, ale zbadal som Ičkove vyvalené oči.(obaja ho obdivujeme , je to hráč ktorý hral neuveriteľne zápästím). Tak žiadam tú výmenu pre Iča. Momo sľúbi a napriek tomu , že ochorel , prišiel v teplote na záverečný gala večer a dres priniesol . Najmladší účastník a najstarší účastník majstrovstiev si teda vymenili dresy. Pri nástupe ďalší neuveriteľný pohľad na pétanque.  V hľadisku 3.500 divákov  v olympijskej hale a to nebolo všetko , na finálové zápasy tam bolo skoro 6 tisíc.V rohu sa rozcvičovali Francúzi a nahadzovali si gule tak na 14 metrov a neomylne ich  vyrážali jednu po druhej.  Všetci ich sledovali a iba mňa to stále ťahalo na druhú stranu a vyvaľoval som oči na Thajcov. To čo tam predvádzal Phusa at  to vždy bol a je pre mňa vrchol petangu. Jeho zápästie vytočilo guľu do 7-9 metrovej výšky a tá po desiatich metroch letu neomylne pristávala po dvoch – troch pretočeniach 20-40 cm pred košónom. A potom sa to rozbehlo. Prvý si to vyskúšal Ičko v individuálnej streľbe a potom sme sa dali do boja všetci.

Zápas proti novozélandským aborigéncom objavil naše slabosti a neskúsenosti. V jednom momente som sa pozrel po našom družstve a……. ja som sa bavil s našimi fanúšikmi v hľadisku, Milan sledoval zápas na vedľajšom ihrisku. Ičko popíjal kofolu a pozeral sa po hale a Miro si dával na lavičke plechovkové pivko . No a ostatní všetci sústredení na svoje zápasy. Večer sme to rozobrali pri koňačiku a ďalší deň sme sa už správali lepšie. 

A ešte som zabudol pri slávnostnom nástupe pod našou zástavou , pri našej hymne a keď nás predstavovali , priznám sa mal som slzy v očiach.

Bol som  na seba hrdý , toto je to reprezentovať svoju krajinu. Podarilo sa mi to ako hráčovi ešte 2x a sú to moje najkrajšie spomienky. Tohto roku idem v kategórii 55+ reprezentovať na ME do Monaca. Bude to opäť „doják“

No a opäť výsledky si prečítate niekde , ale túto príhodu si neodpustím.  V základe sme prehrali všetko a čakali nás v pohári národov Rakúšania , ktorí hneď viedli 4:1, Ivo strelec  sedel na lavičke , nastala situácia guľa za guľou , tá zadná bola rakúska a zrazu Milan , prvý krát v živote sa rozmachuje tú súperovu guľu vystreľuje na tzv.carreau. Rakúsky strelec Helmut dva razy míňa , zápas sa otáča a my dosahujeme prvé historické víťazstvo na MS. Preskočím , na konci šampionátu býva vždy galavečer a Bruno náš coach , keď zistil , že máme sedieť pri stole so Švédmi a pri vedľajšom stole Česi s Mauretániou , vymenil lístky a dal nás s Čechmi spolu. Keď sme to povedali našim budúcim spolusediacim  , obrovsky nás prekvapila ich reakcia . „My sme chceli radšej sedieť s Mauretániou, oni sú moslimi a dali by nám svoje 4 litre vína“. Strašne sa mi ľúbila Milanova a Brunova odpoveď . Nezávisle od seba sa zdvyhli a doniesli po 5 fliaš vína , ktoré za vlastné peniaze kúpili . Potom asi dvom našim ešte niekto zjedol zákusky , ale záver  tejto príhody stál za to.Kde sa vzali tu sa vzali Rakúšania v zložení Wofi , dvaja Helmutovia a Erwin a v ruke styri fľaše vínka z Ilmitzu  a že si chcú pripiť zo svojimi premožiteľmi . Okamžite sa natiahlo 6 rúk z českej strany stola a vtedy som počul krásnu vetu. Nie my sme si prišli vypiť  s našimi priateľmi zo Slovenska a tak sme sa skamarátili a partia s Rossenhugelu je nám vždy veľmi srdcom blízko. Mohol by som spomenúť aj Mirovo ochorenie a trápenie , ale možno inokedy. Stala sa tam ešte jedna drobnosť , kúpil som si tam druhú sadu gúľ od firmy MS nádherné „korytnačky“. Tieto ma potom sprevádzali 10 rokov., kým som ich nevymenil za „slniečka „ od KTK

   Krajina petangu zasľúbená. Slopacká trojica Miro Toman , Milan Sobolič a Luboš Šedivý vyhrala prvú kvalifikáciu na MS , kde sme mali ako nový člen svetovej federácie cestu otvorenú . Výpravu sme rozšírili o štvrtého hráča , mladšieho syna Ivana (snáď vtedy jediný slovenský strelec). Coachom našej výpravy bol Bruno Fernandez a šéfkou výpravy vtedajšia prezidentka Jana Lazarová. A išiel s nami aj fun-club. Moja žena Janka, Mirova Blanka, Martina Snopová a potom sa pridal náš tajomník Lubor Zámečník so ženou Katkou.

No a teraz ako to bolo s tou francúzskou časťou cesty na naše prvé MS do švajčiarskej Ženevy. Prvé auto vyráža už v utorok ráno z cieľom nakúpiť asi 10 sád gúľ pri návšteve hlavného mesta petangu Saint Bone tle Chateau a v ňom sedeli hráči Milan Sobolič, Ivan Šedivý a Luboš Šedivý a hlavný sponzor a fanúšik moja žena Janka, ktorá striedavo so mnou sedela za volantom novučičkého Peugeotu 806.  V stredu z Bratislavy nasledoval švrtý hráč Miro Toman , spolu s coachom a šéfkou výpravy a poslední sa vydali zvyšní fanúškovia. Sústredím sa pochopiteľne na našu cestu, lebo tú si pamätám ,lebo tú som aj absolvoval. Vyrážame skoro ráno , za volantom moja žena a asi po 200 km zastavujeme na kávu , striedam sa a odvtedy je to tak . Ja s Milanom vpredu , Ičko na nafukovačke medzi sedadlami a Janka na zadných. Prvý zádrhel na švajčiarskych hraniciach , diaľničná známka. Iba ročná , no tak čo chceme cez Švajčiarsko , tak plaťte. Malá odbočka do Lichtenštainska, krásne mestečko  Vadúz, ale kniežací palác je vysoko , tam sa nám nechce. Takže kafíčko , ľahšie občerstvenie a frčí sa ďalej . Niekde hľadať ubytovanie a ja sa teším na pivo. Zastavujeme ešte nachvíľku u Neuchatelského jazera.  Zdalo sa nám , že sa tam stretli všetci „čierni“ Švajčiari.  A už rýchlo Besancon, Janka s ičkom zalahávajú a my dvaja s Minkom sa vyberáme do mesta. Prvé stretnutie s petangom , vo dvore rodinného domu zvádzajú miestni súboj . No a potom nás upútalo v strede mesta Múzeum výtvarného umenia (vraj po Paríži druhé buď najväčšie , alebo najvýznamnejšie) . Priznám  ale bez mučenia , nezaujalo nás múzeum a jeho obsah, ale na hlinenom teréne okolo celej budovy obrovské množstvo preliačenín, ako po krupobití. Všetko sa v zápätí vysvetlilo v miestnej trafiko-krčme.  Dali sme si konečne pivko, začali miestnym kartárom nazerať do kariet(zdalo sa nám to povedomé , tak to bol asi Belot – podobná hra nášmu šnapsu). No a ako sa tak obzeráme , naraz zbadáme plagát a na ňom Múzeum a pod ním pozvánka na predchádzajúci piatok až nedeľu na petangový turnaj a tajomstvo jamôk okolo obrovskej budovy bolo odhalené. Napočítali sme tak vyše 120 ihrísk , takže na naše pomery to musel byť veľký turnaj. Posledné pivko a hybaj do postele , zajtra nás čaká cesta …..

Ráno budíček , raňajky a vyráža sa . Míňame Lyon, Saint Etienne a potom začneme blúdiť, ale asi po hodine zrazu prichádzame k tabuli a tam je to čierne na bielom Saint-Bonnet-le-Château, la capitale de la pétanque (hlavné mesto petangu) Áno tu sídli najväčší výrobca gúľ na svete , firma Obut.  Vchádzame do predajne a tu padáme do kolien . Petangový sen …. Toľko gúľ, toľko vzorov, košóny, handričky , meradlá , tričká , mikiny, tašky….Vychádzajú dve predavačky a oslovia nás , no ako ináč ľúbozvučnou  francúštinou. No nič, my angličtina, nemčina….a potom to začína vyťahujem svoje poznámky a o chvíľku je desať sád čo mám na zozname pripravených. Pridávajú nám k tomu handričky a košónky grátis a potom nás posielajú do múzea v hornom poschodí, odkiaľ vidíme aj do výrobne.

Zatiaľ na tri sady gravírujú mená …..a ja znova prechádzam po predajni a aj tieto by som chcel , aj tieto…Vyplácame nákup a odchádza sa. Tri hodiny sa v aute rozpráva iba o tom čo sme práve videli. Smerujeme smer Ženeva a pri stredisku Les Moulins (obec si už nepamätám) na kopci nachádzame hotel , krásnu terasu a oproti kostolík a ten každých 15 min bije. Prvé , druhé a ešte aj tretie zvonenie sme si vypočuli z očarením. No ale toto snáď nebude celú noc?. Našťastie o desiatej zvonilo posledný krát, ale o šiestej ráno opäť. Krásny hotel , prekrásna príroda, výborné jedlo , ale utekajme už zasa zvoní. A zrazu zvoní , telefón, ozýva sa Bruno zo Ženevy , kde ste? Šliapneme na plyn a o hodinu míňame ženevské jazero a blížime sa k olympijskej hale, kde sa prvý krát slovenská reprezentácia ide registrovať na Majstrovstvá sveta v petangu…..Ale to je už Švajčiarsko.

Bolo to v predvianočnom období v roku 2002, keď nám s kolegom môj vtedajší šéf dal za úlohu zohnať vianočné darčeky pre klientov. Priniesli sme mu na ukážku kancelársky golf. Po niekoľkých úderoch a zlomenej palici nám odkázal, že máme priniesť niečo pevnejšie. Tak sme zohnali sadu 6 kovových gúľ – Jeu de boule.

Šéf bol nadšený, sady sme obrandovali a porozvážali klientom. Po novom roku klienti volajú, čo s tým majú robiť? Tak sme na jar 2003 nakontaktovali SFP (vtedy bol prezident Ľuboš Š.) a po prvom stretnutí v Prezidentskej záhrade zosnovali plány na MPG petangovú ligu.

Dostal som za úlohu zostaviť firemné družstvo. Rýchlo som však pochopil, že v takejto lige by sme ako začiatočníci skončili poslední a preto som oslovil kamarátov (neskôr tím Bažanti), kamarátky (tím Uwe Filter) a jednu spriatelenú firmu (tím Millennium), aby sa tiež pridali do ligy. Do ligy sa prihlásil aj tím Armoral a všetky tieto menované tímy neskôr vytvorili to, čomu sa dnes hovorí CAP – club amateur de pétanque, ale to už je iný príbeh.

Liga prebiehala, keď ma jedného dňa volá šéf do kancelárie, že si mám prísť vybrať gule, že mi firma zaplatí polovicu nákladov. Sedel tam s ním Lubor Z. a listoval v katalógu Integrale. Ja, vtedy zarytý fanúšik Obut, som odmietol  (vtedy som ešte netušil, že Integrale vyrába aj legendárne As de carreau – po slovensky bronzáky resp. na guláči známe pod menom Slnká.)

Popri  hraní ligy sa rozbehli ďalšie firemné aktivity – turnaje pre partnerov, sponzoring pre SFP, prvé turnaje v prezidentskej zvolávané  SMSkou od Luboša J, turnaje v Čechách  a mňa petanque bavil  stále viac a viac.

V roku 2004 sme si založili klub CAP, v roku 2005 vyhrali Majstrovstvá Slovenska, zažili atmosféru majstrovstiev sveta v Bruseli  a na najbližších 10 rokov bolo o našich voľno-časových aktivitách rozhodnuté …. J

Tretia krajina , Rakúsko. Jasné, že po tom čo som začal obiehať české turnaje ,usporiadal som prvý oficiálny na Slovensku ,  hľadal som čo ďalej. Českí hráči spomínali rakušákov, a dokonca v Slavkove sme aj stretli jednu trojicu čo sa skladala z Češky, Rakúšana a Araba……….. Internet je všemocný, našiel som prvé kontakty a zaujal ma turnaj v Ilmitz, tzv. Martini turnier. Chystajú tam k tomu aj husacie hody (ale to sa mi zdalo strašne drahé), ale turnaj vyzeral  zaujímavý , aj keď termín už dosť neskorý. Pozbierali sme  sa dvanásti , šesť dvojíc.  Prišli sme k Niederserskému jazeru, zaplatili nejaké 3 Eurá  a už to fičalo. Vietor zima a  aj dážď, ale domáci o chvíľku doviezli kanister horúceho vínka a tak sa bojovalo ďalej . Do finálovej osmičky nikto z našich nepostúpil, samí domáci?????????( no bolo medzi nimi veľa Francúzov , Arméncov, Marokáncov, Tunisanov ……(však len posúďte tie mená , Christoph Chavagne, Valerie Avedikian, Wolfgang Pilarz, Piere Avedikian, Aziz Yahiay, Khalid Khan, ….

   Bolo strašné počasie a tak sme sa rozhodli, že si urobíme prvú klubovku (10.10. sme založili druhý petangový klub na Slovensku a dostal nádherný názov. Keďže sme sa v Brne skamarátili s partiou ktorí hrali pod názvom SLOPE – Slatinský oddíl petangu, hľadal som niečo podobné no vyšlo toto SLOPAK – Slovenský petangový amatérsky klub. Priznám sa bez mučenia, že dokonca to bola ešte väčšia ambícia , lebo pôvodné znenie bolo Slovenská petangová asociácie klubov) a jej umiestnenie bolo po ceste domov v Maďarskom Hegyesshalome a známej Csárde Paprika (stretnutie s petangom v Maďarsku až v nasledujúcej kapitole).

Dorazili sme celí premrznutí , ale plní nových zážitkov, že aj takto sa dajú poriadať turnaje. Naša najobľúbenejšia rodinná reštaurácia bola dosť plná, ale nakoniec sme našli dva menšie stoly a podelili sa na mladých(Lasky Šedivý, Ičo Šedivý, Kristínka Hanáková, Juro Roščák, Andrej Haláč,  a Pepe Sedláček) a starých( Blanka Tomanová, Miro Toman, Etelka Krchňáková, Bruno Fernandez – ten sa stále rozhodoval, že či mladí , či starí, ale nakoniec sme sa mu zdali zábavnejšíJ, Milan Sobolič a ja)

No proste to najtvrdšie jadro SLOPAKU a okrem troch ostatní stále viac-menej súťažne hrajú. Jedli sme popíjali , plánovali , čo ďalej s petangom a čo všetko budúci rok a tak má Rakúsko , či Maďarsko , tiež veľký podiel na tom , že sme to čo sme.

      Povedal som si , že teraz napíšem zopár príbehov , ako som sa prvý krát v nejakej krajine stretol s petangom . Začal som si to dávať do nejakého poradovníka a zrazu hop, preskočil si Holandsko , je to krátka epizóda , ale v mojej petangovej histórii asi dosť podstatná.

Keď sme sa vrátili z prvého turnaja v Prahe – Tróji ,bolo rozhodnuté. Ide sa hrať petnque, ale treba poriadne gule – súťažné. Také u nás nekúpiš, len „číňany“ rekreačky. Cez internet , v roku 2002 , veľmi komplikované a drahé…. A naraz koncom júna mi moja polovička oznamuje, poď so mnou do Holandska …a ja hneď súvislosti , Holandsko , krajina kde je okolo 20 tis licencovaných hráčov, jediná krajina na svete , ktorá má viac licencovaných žien , ako mužov……..Určite musia mať aj veľa predajní s petangovými guľami…..no majú asi 5, ale to som zistil neskôr. Zistil som adresu Holandskej petangovej federácie, požiadal Janu , aby zavolala svojmu obchodnému partnerovi a ten nech zistí, kde blízko našej trasy také obchody sú.  O tri dni prišla odpoveď. Je to v Pijnackeri a ten sa nachádza medzi Rijswijkom a Delftami.  Moja predstava obchodného supermarketu s petangovými potrebami  sa trošku zmenšila, ale  napriek tomu moji dvaja synovia a aj ja sme poctivo pozerali katalógy všetkých výrobcov a merali si aký rozmer nám najlepšie sadne do ruky a hlavne aké šrafovanie by sa nám najlepšie ľúbilo.

Tri dni sa behalo po kvetinových firmách(čo je Janin job a našu rodinu to živí), až konečne nastal ten deň a ide sa do Pijnakeru , naše gule vyberať ……športová predajňa tak 40 štvorcových metrov a tam jeden regál a v ňom tak zo 25 sád gúľ……………….. Sklamanie trvalo asi 6 sekúnd, usadám na zem a hneď vyberám , skúšam , poťažkávam . Postupne mi zostáva 5 sád a ja žhavím telefón a Ičovi a Laskymu vysvetľujem z čoho si môžu vybrať.  Tri sady sa nakladajú a ja keď nešoférujem tak ich stále láskam v ruke  a predstavujem si , že už mi nič nechýba , aby som sa stal šampiónom. Boli to krásne sny.

    Ja , Lasky a aj  Ičko máme odvtedy už niekoľko nových sád , ale na tie prvé súťažné sa nezabúda.

A ešte jedna vec je ktorá ma vtedy v Holandsku zaujala. Prídeme do mestečka a tam pred miestnym úradom krásny parčík a nazriem za kríky a tam ohradený priestor s lavičkami , umelým osvetlením a šesť petangových ihrísk v záplave zelene. Toto raz bude aj v Rusovciach , ďaleko k tomu nemáme.

   A ešte niečo , Holandsko a petanque. Počas niektorých majstrovstiev sveta som sa zoznámil s ich prezidentom federácie a odvtedy , kedykoľvek sa stretneme , nezabudne pozdravovať moju ženu a oboch synov . osobne sa s nimi zoznámil a pamätá si ich mená.

   Koniec júna 2002 a dve slovenské trojice ,  vyrážajú smer Praha. Ubytovanie sme si našli neďaleko trójskeho parku vybrali sa na pivo a tataráčik a začali sa baviť o petangu . Jana si spomenula , že vie o ďalšej skupine čo hráva občas pri Dunaji(Lubor Zámečnik a spol.)  a že má na nich aj kontakt. No a tak pochopiteľne padol návrh, že by sme to mohli dať dokopy, obnovili činnosť už existujúcej, ale nefungujúcej Slovenskej federácie  a vlastne toto bolo prvé zasadnutie toho čo podľa mňa bolo základom dnešnej SFP. Takže dohodnuté ,po návrate z Prahy sa stretneme a rozbehneme činnosť. Ráno pred deviatou pristávame na parkovisku  a vtedy sa nám otvára nový svet . Vyše dvesto hráčov z ôsmich krajín sa pohybuje po parku, každý asi vie čo má robiť , len mne sa zdá, že sme tam akýsi navyše…..Ale o chvíľku sa nás niekto ujíma , zaplatíme štartovné, zaregistrujú nás a zrazu skoro všetci stoja pri schodoch. Slova sa ujal človek , čo sa nám predstavil ako Karel Dohnal (vtedajší prezident ČAPEK- česká asociace pétanque klubu a dnes člen prezídia svetovej federácie) a víta všetkých hostí a osobitne výpravu zo Slovenska. A už nasledujú prvé zápasy …..tie ale treba spomenúť J 

Jana ,Toník a Roman , nastupujú proti dvom osemnásťročným chalaňom a jednému tridsiatnikovi a po dvoch hrách vedú 2:0.   Prečo to spomínam , lebo ich súperi sú neskorší víťazi turnaja a mnohonásobní českí reprezentanti a majstri ČR Milan Hašek, Pavel Vlk ml.a Pavel Hnilica. A ešte niekoľko rokov po tejto udalosti , keď sme si spomínali na naše prvé stretnutia počúval som od nich ako boli šokovaní po tom , čo v Čechách hľadali desať rokov niekoho kto hrá petang na Slovensku a zrazu príde nejaká trojica a ich najväčších favoritov porazí?????????. Zázrak sa nekonal . Konečný stav 2:13. Luboš, Tomáš a Ivo nastupujú proti trojici z ktorej mi zostal v hlave už iba Demčík  a opäť je tam zaujímavý priebeh na dve nahodenia prehrávame 7:0 a prichádza to čo som sa už veľakrát v petangu poučil (ľutovanie a poúčanie) – nerob to pomstí sa Ti to. Matadori z Vědomíc , však podľahnúc priebehu a stavu , okamžite nám začnú vysvetlovať ako máme stáť , ako hádzať ,atď a zrazu po ďalších troch hrách 7:7.  Demčíkovci hneď prestávajú byť priateľskí a zápas končí 13:7 pre nich.  Nebudem sa trápiť spomienkami na detaily zápasov , no nevyhrali sme ani jeden a myslím, že ani Janin tím. Ale predsa mi nedá. V „B“ turnaji , kam zaradili družstvá ktoré nepostúpili do KO sme dostali tri panie tak okolo 50 , hneď nám podali potešujúcu informáciu, že oni to hrávajú tak tri – štyrikrát za rok na záhrade, pre zábavu…..a tieto nás rozbili snáď 13:2. No a tu mohol byť koniec nášho petangu, začali sme na seba zazerať , rozliezli sme sa po parku a …………

Ja som mal asi šťastie. Zostal som stáť pri ihrisku kde sa hralo štvrťfinále a v ňom už nám známi Milan a dvaja Pavlovia zvádzali súboj o postup a vedľa mňa pomenší chlapík v klobúku(Jirka Musil – petangový fanatik) a začal kibicovať a rozprávať o turnajoch doma a vo Francúzsku a spomínať ako začínali a rozoberať systémy turnajov ….a ja som počúval a občas sa niečo opýtal a popri tom sme sledovali aj semifinále , pridali sa Tomáš s Ivanom a my sme počúvali Jirkovo sólo a pozerali finále a fandili brňákom proti pražákom a už sme aj my občas zamudrovali , že takto by to bolo lepšie….Pavlovia s Milanom vyhrali a potom sa nás spýtali , či by sme ich nezobrali do Brna a tak Jana viezla Milana Haška a ten jej vraj v rámci petangových predvádzačiek zostreľoval gule priamo z dlane. No a náš zážitok z Pavlami bol taký , že začali rozprávať o petangu a rozprávali ( po polhodine som veril , že tému zmenia na futbal a baby) a rozprávali až do Brna. Vtedy sa mi to zdalo nenormálne, ale už o trištvrte roka sme to prekonali pri ceste na Majstrovstvá sveta do Ženevy  medzi sebou sme tento šport omieľali vo všetkých smeroch aj dvanásť hodín.

Po návrate z Prahy sa stretávame v záhrade Umeleckej besedy a tam vzniká 10.júla nové prezídium Slovenskej federácie  pétanque v tomto zložení. :Jana Lazarová (prezidentka), Antonín Zounek(tajomník),Ľubor Zámečník(registrácia nových členov), Lubomír Šedivý(športovo – súťažná komisia),Miroslav Bekeč( propagačná a marketingová komisia)

To už začína byť faktológia a tak sa vraciam k tomu , ako som objavil petangové Čechy. V roku 2002 som si zahral ešte zopár turnajov v Čechách , ale keďže to nevyjde na celé poviedky , tie možno pre mňa najväčšie zaujímavosti natlačím sem.

Začiatok júla a asi najpopulárnejší český turnaj – festival v Hartvíkoviciach. Vtedajší majiteľ autokempingu kde sa toto odohrávalo, poskytoval pre hráčov turnaja ubytovanie zadarmo. A keďže sa hrávalo dva dni (priateľsky aj 4), v sobotu večer bola pre účastníkov veľká tanečná zábava. Stretávalo sa tam okolo 150-200 nadšencov a sobotné finále sa hralo pred takouto diváckou návštevou. Na tento turnaj sme sa vybrali Milan Sobolič, Ivan Šedivý a ja . Priviezli sme sa v Tranzite , ktorý bol aj našim spacákom a zažili dve zaujímavosti. (Tento turnaj navštevujeme dodnes , aj keď sa podmienky výrazne zhoršili a chodí sem tak okolo 15-20 trojíc).

Prvá bola, keď si k nám prisadla Broňa Urbanová a začala nám rozprávať o petangu a na jednu jej radu si vždy spomeniem keď nastúpi proti mne mlaďatko tak do 12 rokov. Nikdy mladého neľutuj a košon mu nahoď čo najďalej – nedohodí !(v tom momente keď mi to hovorila sa mi to zdalo kruté) Už menej , keď na druhý deň som videl osemročného chlapca čo si nahadzoval na 6m a skoro všetko trafil.  A 15 ročné skúsenosti hovoria : Broniiii máš pravdu…..a dodávam nikoho neľutuj je to tvoj súper a chce ťa poraziť J J.   Druhú zaujímavosť , ktorú som sa na „Hartvály“ naučil a som stále veľkým propagátorom je to spôsob hry tzv. „Supermelee“ . Je to spôsob , že na každý zápas máte náhodne nalosovaného spoluhráča aj protihráča. Je to výborné hlavne pre začínajúcich hráčov , ako možnosť zahrať si aj s výbornými hráčmi, ale aj pre dobrých hráčov , keď musia dokázať organizovať hru pre náhodných spoluhráčov.  Mne sa to asi takto zaľúbilo , lebo v prvom kole mi nalosovali , vtedy absolútnu českú hviezdu Milana Haška  za spoluhráča a my sme vyhrali 13:0 a nasledujúce kolo bol môj protihráč a bol som hrdý , že sme prehrali „len“ 3:13. Organizujem až 10 turnajov systému „Supermelee“ do roka.

Ďalšia zastávka Stolín(sem vyráža trojica Braňo Toman, Ivan Šedivý a ja) – dedinka so 180 obyvateľmi a skoro 30 licencovanými hráčmi. Množstvo hráčov odtiaľto reprezentovalo Českú republiku a v zime hrávajú v požiarnej zbrojnici a futbalové ihrisko prerobili na petangové. Tu bolo pre mňa veľkým poučením, že aj keď je to veľká  zábava aj tu existujú prísne pravidlá.  Konkrétne je stanovené ako musí byť hráč minimálne oblečený a tu zrazu môj spoluhráč Braňo , keďže bolo veľmi teplo si vyzlieka tričko a je do pol pása vyzlečený. Upozorňujem ho na to , ale on okamžite , však je skoro 30 stupňov. O tri minúty prichádza šéf domáceho klubu , čo je aj hlavný poriadateľ a Braňa vyzýva sa obliecť . Jeho odpoveď je rovnaká ako voči mne , však je teplo. A kontra , máš na to minútu , ináč Váš tím okamžite vyraďujem zo súťaže. Hmmmm. Obliekol sa . Myslím, že aj ja toto začnem používať , lebo sú niektorí hráči nepoučiteľní.

Nasleduje turnaj v Krumsíne . Dodnes tam robia výborné „makrele“ To je turnaj kde prvý krát štartujú tri slovenské tímy. Blanka, Miro a Braňo Tomanovci. Milan Sobolič, ja a nepamätám si tretieho a moji synovia Tomáš, Ivan a ešte niekto prichádzajú z trenčianskej Pohody , kde vystupovali.  Ten zážitok je „Fany“.  Stalo sa Blanka so svojim tímom vyhrali zápas a rýchlo utekajú sa pochváliť , pribiehajú k nášmu ihrisku a tam nikto . naraz nás zbadajú pri krčme a hneď sa pýtajú , vy ste tak rýchlo skončili? A naša navrčaná odpoveď, „áno prehrali sme na nulu“  No a toto je „Fany“ , je to taká tradícia z Francúzska , kde sa hovorilo , že kto prehrá na nulu , musí miestnu tlstú krčmárku –Fany- pobozkať na holý zadok.

A posledný český z prvého roka. Brno Slatina – O Zlaté prasaátko, ako divák tam bola aj moja žena a zrazu zbadá u jedného hráča gule , ktoré mali vrúbkovanie ako korytnačí krunier. A vtedy vyhlásila, keď mi také kúpiš , budem aj ja hrať. Nekúpil , ale jedného dňa som si splnil jej sen JA J