Ako som spoznal petangové Francúzsko

   Krajina petangu zasľúbená. Slopacká trojica Miro Toman , Milan Sobolič a Luboš Šedivý vyhrala prvú kvalifikáciu na MS , kde sme mali ako nový člen svetovej federácie cestu otvorenú . Výpravu sme rozšírili o štvrtého hráča , mladšieho syna Ivana (snáď vtedy jediný slovenský strelec). Coachom našej výpravy bol Bruno Fernandez a šéfkou výpravy vtedajšia prezidentka Jana Lazarová. A išiel s nami aj fun-club. Moja žena Janka, Mirova Blanka, Martina Snopová a potom sa pridal náš tajomník Lubor Zámečník so ženou Katkou.

No a teraz ako to bolo s tou francúzskou časťou cesty na naše prvé MS do švajčiarskej Ženevy. Prvé auto vyráža už v utorok ráno z cieľom nakúpiť asi 10 sád gúľ pri návšteve hlavného mesta petangu Saint Bone tle Chateau a v ňom sedeli hráči Milan Sobolič, Ivan Šedivý a Luboš Šedivý a hlavný sponzor a fanúšik moja žena Janka, ktorá striedavo so mnou sedela za volantom novučičkého Peugeotu 806.  V stredu z Bratislavy nasledoval švrtý hráč Miro Toman , spolu s coachom a šéfkou výpravy a poslední sa vydali zvyšní fanúškovia. Sústredím sa pochopiteľne na našu cestu, lebo tú si pamätám ,lebo tú som aj absolvoval. Vyrážame skoro ráno , za volantom moja žena a asi po 200 km zastavujeme na kávu , striedam sa a odvtedy je to tak . Ja s Milanom vpredu , Ičko na nafukovačke medzi sedadlami a Janka na zadných. Prvý zádrhel na švajčiarskych hraniciach , diaľničná známka. Iba ročná , no tak čo chceme cez Švajčiarsko , tak plaťte. Malá odbočka do Lichtenštainska, krásne mestečko  Vadúz, ale kniežací palác je vysoko , tam sa nám nechce. Takže kafíčko , ľahšie občerstvenie a frčí sa ďalej . Niekde hľadať ubytovanie a ja sa teším na pivo. Zastavujeme ešte nachvíľku u Neuchatelského jazera.  Zdalo sa nám , že sa tam stretli všetci „čierni“ Švajčiari.  A už rýchlo Besancon, Janka s ičkom zalahávajú a my dvaja s Minkom sa vyberáme do mesta. Prvé stretnutie s petangom , vo dvore rodinného domu zvádzajú miestni súboj . No a potom nás upútalo v strede mesta Múzeum výtvarného umenia (vraj po Paríži druhé buď najväčšie , alebo najvýznamnejšie) . Priznám  ale bez mučenia , nezaujalo nás múzeum a jeho obsah, ale na hlinenom teréne okolo celej budovy obrovské množstvo preliačenín, ako po krupobití. Všetko sa v zápätí vysvetlilo v miestnej trafiko-krčme.  Dali sme si konečne pivko, začali miestnym kartárom nazerať do kariet(zdalo sa nám to povedomé , tak to bol asi Belot – podobná hra nášmu šnapsu). No a ako sa tak obzeráme , naraz zbadáme plagát a na ňom Múzeum a pod ním pozvánka na predchádzajúci piatok až nedeľu na petangový turnaj a tajomstvo jamôk okolo obrovskej budovy bolo odhalené. Napočítali sme tak vyše 120 ihrísk , takže na naše pomery to musel byť veľký turnaj. Posledné pivko a hybaj do postele , zajtra nás čaká cesta …..

Ráno budíček , raňajky a vyráža sa . Míňame Lyon, Saint Etienne a potom začneme blúdiť, ale asi po hodine zrazu prichádzame k tabuli a tam je to čierne na bielom Saint-Bonnet-le-Château, la capitale de la pétanque (hlavné mesto petangu) Áno tu sídli najväčší výrobca gúľ na svete , firma Obut.  Vchádzame do predajne a tu padáme do kolien . Petangový sen …. Toľko gúľ, toľko vzorov, košóny, handričky , meradlá , tričká , mikiny, tašky….Vychádzajú dve predavačky a oslovia nás , no ako ináč ľúbozvučnou  francúštinou. No nič, my angličtina, nemčina….a potom to začína vyťahujem svoje poznámky a o chvíľku je desať sád čo mám na zozname pripravených. Pridávajú nám k tomu handričky a košónky grátis a potom nás posielajú do múzea v hornom poschodí, odkiaľ vidíme aj do výrobne.

Petangova MEKKA, mal by ju navstivit kazdy co ma petng rad
Petangová MEKKA, mal by ju navštíviť každý čo ma petang rad (zdroj: Lubomír Šedivý)

Zatiaľ na tri sady gravírujú mená …..a ja znova prechádzam po predajni a aj tieto by som chcel , aj tieto…Vyplácame nákup a odchádza sa. Tri hodiny sa v aute rozpráva iba o tom čo sme práve videli. Smerujeme smer Ženeva a pri stredisku Les Moulins (obec si už nepamätám) na kopci nachádzame hotel , krásnu terasu a oproti kostolík a ten každých 15 min bije. Prvé , druhé a ešte aj tretie zvonenie sme si vypočuli z očarením. No ale toto snáď nebude celú noc?. Našťastie o desiatej zvonilo posledný krát, ale o šiestej ráno opäť. Krásny hotel , prekrásna príroda, výborné jedlo , ale utekajme už zasa zvoní. A zrazu zvoní , telefón, ozýva sa Bruno zo Ženevy , kde ste? Šliapneme na plyn a o hodinu míňame ženevské jazero a blížime sa k olympijskej hale, kde sa prvý krát slovenská reprezentácia ide registrovať na Majstrovstvá sveta v petangu…..Ale to je už Švajčiarsko.