Tretia krajina , Rakúsko. Jasné, že po tom čo som začal obiehať české turnaje ,usporiadal som prvý oficiálny na Slovensku , hľadal som čo ďalej. Českí hráči spomínali rakušákov, a dokonca v Slavkove sme aj stretli jednu trojicu čo sa skladala z Češky, Rakúšana a Araba……….. Internet je všemocný, našiel som prvé kontakty a zaujal ma turnaj v Ilmitz, tzv. Martini turnier. Chystajú tam k tomu aj husacie hody (ale to sa mi zdalo strašne drahé), ale turnaj vyzeral zaujímavý , aj keď termín už dosť neskorý. Pozbierali sme sa dvanásti , šesť dvojíc. Prišli sme k Niederserskému jazeru, zaplatili nejaké 3 Eurá a už to fičalo. Vietor zima a aj dážď, ale domáci o chvíľku doviezli kanister horúceho vínka a tak sa bojovalo ďalej . Do finálovej osmičky nikto z našich nepostúpil, samí domáci?????????( no bolo medzi nimi veľa Francúzov , Arméncov, Marokáncov, Tunisanov ……(však len posúďte tie mená , Christoph Chavagne, Valerie Avedikian, Wolfgang Pilarz, Piere Avedikian, Aziz Yahiay, Khalid Khan, ….
Bolo strašné počasie a tak sme sa rozhodli, že si urobíme prvú klubovku (10.10. sme založili druhý petangový klub na Slovensku a dostal nádherný názov. Keďže sme sa v Brne skamarátili s partiou ktorí hrali pod názvom SLOPE – Slatinský oddíl petangu, hľadal som niečo podobné no vyšlo toto SLOPAK – Slovenský petangový amatérsky klub. Priznám sa bez mučenia, že dokonca to bola ešte väčšia ambícia , lebo pôvodné znenie bolo Slovenská petangová asociácie klubov) a jej umiestnenie bolo po ceste domov v Maďarskom Hegyesshalome a známej Csárde Paprika (stretnutie s petangom v Maďarsku až v nasledujúcej kapitole).
Dorazili sme celí premrznutí , ale plní nových zážitkov, že aj takto sa dajú poriadať turnaje. Naša najobľúbenejšia rodinná reštaurácia bola dosť plná, ale nakoniec sme našli dva menšie stoly a podelili sa na mladých(Lasky Šedivý, Ičo Šedivý, Kristínka Hanáková, Juro Roščák, Andrej Haláč, a Pepe Sedláček) a starých( Blanka Tomanová, Miro Toman, Etelka Krchňáková, Bruno Fernandez – ten sa stále rozhodoval, že či mladí , či starí, ale nakoniec sme sa mu zdali zábavnejšíJ, Milan Sobolič a ja)
No proste to najtvrdšie jadro SLOPAKU a okrem troch ostatní stále viac-menej súťažne hrajú. Jedli sme popíjali , plánovali , čo ďalej s petangom a čo všetko budúci rok a tak má Rakúsko , či Maďarsko , tiež veľký podiel na tom , že sme to čo sme.