1.ročník francúzsko-slovenskej obchodnej komory v pétanque

… sobota 8.6.2002, okolo deviatej ráno, popŕcha, prichádzame na Tyršovo nábrežie, zhruba v miestach kde dnes je T-com pláž a tam sa moce zo tridsať ľudí, rozoberajú si biele tričká s postavičkou človeka hádzajúceho guľu a nápisom I. ročník FSOK v pétanque (mám ich doma tak z desiatich ročníkov, potom už sa prestali robiť, ale tohto roku sa chystá 19.6. 14. ročník – jeden sa nekonal). Obraciame sa na pána, čo to tam má pod palcom a ten nám oznamuje, že to je turnaj len pre členov FSOK……chvíľku nás nechal dusiť………..ale, keďže je škaredé počasie, tak asi príde málo z prihlásených, vyberá tri tričká a podáva nám ich …..a už sme tam, hneď na to zapína závity Miro, volá svoju ženu Blanku a syna Braňa a pýta si tričká pre ich rodinný team.

Turnaj mal začať o deviatej, ale hrajú Francúzi . O desiatej je na ploche 12 teamov a okolo pol jedenástej sa začína . Hrajú sa tri štvorčlenné skupiny, postupujú prví dvaja a dvaja najlepší tretí. No hneď ako športový teoretik zisťujem, že to čudne nasadili, aspoň pre nás . V našej skupine dva teamy zložené s čistých Francúzov a všetci šiesti sa tvárili ako majstri sveta, no a Tomanovci a Šediváci.   Prvé dva zápasy z Francúzmi a dve hladké prehry, ale Tomanovci prekvapujúco porážajú obe suveréne sa tváriace trojice z krajiny galského kohúta. Miro, Blanka a Braňo, jasní postupujúci a naša trojica by musela nad nimi dosť vysoko vyhrať a dúfať, že budeme aspoň od jedného tretieho lepší, chalani, ide sa domov? Ale zo zamračenej oblohy sa vykláňa petangový Pánboh a my začíname sériu víťazstiev. 13:3 nad Tomanovcami, štvrťfinále 13:0, semifinále 13:2 a vo finále opäť naši dlhoroční rodinní priatelia rodina Tomanovcov a naše jednoznačné víťazstvo 13:1 a prvý petangový ošiaľ. Bruno Fernandez (zapamätajte si toto meno – stále sa nevieme dohodnúť keď sedíme nad dobrým koňačikom, resp. rumom, či je  môj tretí syn, či mladší brat – Bruno –mám ťa rád)doviezol z Francúzska krásnu kovovú cenu(krajšiu a drahšiu som v Slovenskom petangu ešte nevidel) a odovzdal ju víťaznej trojici Lubomír, Tomáš a Ivan Šediví………………..a bolo rozhodnuté.

Počas turnaja sa tam mihla akási  Laskyho (Tomášova) známa, ktorá nám oznámila, že je prezidentkou Slovenskej federácie pétanque(Jana Lazarová) v sprievode kamarátky vtedy žijúcej v Holandsku(Martina Snopová). Všetky mená si pamätajte. Bruno nám odovzdal vizitku, že keby niečo sme potrebovali s Vollksbank, nech sa obrátime. Nafotil nás mnohokrát nejaký fotograf, ktorý nám neskôr nanútil album za 1000 korún(dodnes ho mám medzi mojimi petangovými trofejami). Všetci sa rozišli ,iba my prvé dve dvojice sme čakali na ďalších gratulantov…. musím ale priznať, že niekoľko denníkov a časopisov sa o tomto turnaji zmienilo. A potom asi po týždni, prišla Ivovi odpoveď z Prahy, vtedajší prezident Českej federácie pétanque Karel Dohnal, nám oznamuje, že konečne sa niekto ozýva zo Slovenska  a zároveň nás pozval na  medzinárodný turnaj do Tróje pod názvom Ricard cup(8 krajín). Čo teraz ? Čo to znamená? Môžeme tam hrať s takými guľami čo máme. Lasky zožeň tú tvoju kamošku Janu, však ,keď je prezidentka, tak bude vedieť. Zohnal, nevedela, ale Ičko našiel niekde v Ostrave firmu, čo na dobierku posiela aj petangové gule. Stáli dosť, ale opäť to boli len rekreačné a nie súťažné gule, ale dobre vyzerali. No ale dôležité do Prahy o dva týždne vyrážajú dve slovenské trojice. „Prezidentská“ – Jana Lazarová, Toník Zounek a Roman  Kolárik a rodinná Lubomír, Tomáš a Ivan Šediví.   To je štart hneď druhý turnaj a hneď v zahraničí

Napísal Lubomír Šedivý