… sobota 8.6.2002, okolo deviatej ráno, popŕcha, prichádzame na Tyršovo nábrežie, zhruba v miestach kde dnes je T-com pláž a tam sa moce zo tridsať ľudí, rozoberajú si biele tričká s postavičkou človeka hádzajúceho guľu a nápisom I. ročník FSOK v pétanque (mám ich doma tak z desiatich ročníkov, potom už sa prestali robiť, ale tohto roku sa chystá 19.6. 14. ročník – jeden sa nekonal). Obraciame sa na pána, čo to tam má pod palcom a ten nám oznamuje, že to je turnaj len pre členov FSOK……chvíľku nás nechal dusiť………..ale, keďže je škaredé počasie, tak asi príde málo z prihlásených, vyberá tri tričká a podáva nám ich …..a už sme tam, hneď na to zapína závity Miro, volá svoju ženu Blanku a syna Braňa a pýta si tričká pre ich rodinný team.

Turnaj mal začať o deviatej, ale hrajú Francúzi . O desiatej je na ploche 12 teamov a okolo pol jedenástej sa začína . Hrajú sa tri štvorčlenné skupiny, postupujú prví dvaja a dvaja najlepší tretí. No hneď ako športový teoretik zisťujem, že to čudne nasadili, aspoň pre nás . V našej skupine dva teamy zložené s čistých Francúzov a všetci šiesti sa tvárili ako majstri sveta, no a Tomanovci a Šediváci.   Prvé dva zápasy z Francúzmi a dve hladké prehry, ale Tomanovci prekvapujúco porážajú obe suveréne sa tváriace trojice z krajiny galského kohúta. Miro, Blanka a Braňo, jasní postupujúci a naša trojica by musela nad nimi dosť vysoko vyhrať a dúfať, že budeme aspoň od jedného tretieho lepší, chalani, ide sa domov? Ale zo zamračenej oblohy sa vykláňa petangový Pánboh a my začíname sériu víťazstiev. 13:3 nad Tomanovcami, štvrťfinále 13:0, semifinále 13:2 a vo finále opäť naši dlhoroční rodinní priatelia rodina Tomanovcov a naše jednoznačné víťazstvo 13:1 a prvý petangový ošiaľ. Bruno Fernandez (zapamätajte si toto meno – stále sa nevieme dohodnúť keď sedíme nad dobrým koňačikom, resp. rumom, či je  môj tretí syn, či mladší brat – Bruno –mám ťa rád)doviezol z Francúzska krásnu kovovú cenu(krajšiu a drahšiu som v Slovenskom petangu ešte nevidel) a odovzdal ju víťaznej trojici Lubomír, Tomáš a Ivan Šediví………………..a bolo rozhodnuté.

Počas turnaja sa tam mihla akási  Laskyho (Tomášova) známa, ktorá nám oznámila, že je prezidentkou Slovenskej federácie pétanque(Jana Lazarová) v sprievode kamarátky vtedy žijúcej v Holandsku(Martina Snopová). Všetky mená si pamätajte. Bruno nám odovzdal vizitku, že keby niečo sme potrebovali s Vollksbank, nech sa obrátime. Nafotil nás mnohokrát nejaký fotograf, ktorý nám neskôr nanútil album za 1000 korún(dodnes ho mám medzi mojimi petangovými trofejami). Všetci sa rozišli ,iba my prvé dve dvojice sme čakali na ďalších gratulantov…. musím ale priznať, že niekoľko denníkov a časopisov sa o tomto turnaji zmienilo. A potom asi po týždni, prišla Ivovi odpoveď z Prahy, vtedajší prezident Českej federácie pétanque Karel Dohnal, nám oznamuje, že konečne sa niekto ozýva zo Slovenska  a zároveň nás pozval na  medzinárodný turnaj do Tróje pod názvom Ricard cup(8 krajín). Čo teraz ? Čo to znamená? Môžeme tam hrať s takými guľami čo máme. Lasky zožeň tú tvoju kamošku Janu, však ,keď je prezidentka, tak bude vedieť. Zohnal, nevedela, ale Ičko našiel niekde v Ostrave firmu, čo na dobierku posiela aj petangové gule. Stáli dosť, ale opäť to boli len rekreačné a nie súťažné gule, ale dobre vyzerali. No ale dôležité do Prahy o dva týždne vyrážajú dve slovenské trojice. „Prezidentská“ – Jana Lazarová, Toník Zounek a Roman  Kolárik a rodinná Lubomír, Tomáš a Ivan Šediví.   To je štart hneď druhý turnaj a hneď v zahraničí

Napísal Lubomír Šedivý

Bol to posledný deň výmenného pobytu vo francúzskom Lyone a tak ma „moja“ rodina zobrala do nákupného centra, aby som kúpila nejaké dobroty domov. Vínka, syry a ešte pár drobností sa už povaľovalo vo vozíku, ale nebola som spokojná. Chcela som aj niečo trvalejšie (a magnetky sme ešte nezbierali 🙂 ). Vtedy Jean-Paul zobral sadu tréningových gúľ v modrom plastovom obale a opýtal sa, či viem, čo to je. Vedela som, mali sme obrázok v učebnici francúzštiny. Vysvetlil mi, že je to super zábavka na piknik. Tak som si ich zobrala, nakoniec som ich ale dostala ako darček od rodiny.

Párkrát sme si zahrali s rodinou a  známimi na chate pri Trenčíne. Na tráve, z čiary. Konečne niečo, čo som po operácii kolena mohla hrať aj ja, keďže na milovaný volejbal a basketbal som musela zabudnúť. Navždy. Ale vtedy mi ani vo sne nenapadlo, že tieto železné gule niekto hádže profesionálne.

O pár týždňov neskôr sme mali hodinu suplovanú našim triednym a ten priviedol niekoho cudzieho. Starší pán (prepáč Mirec, ale mala som 17, každý nad 30 bol starší pán ;). Predstavil sa a spustil spleť slov o pétanque, Slovenskej Federácií Pétanque a potom prišlo to rozhodujúce – prezidentská záhrada. Zajtra o piatej. No, volejbal ani basket som už hrať nemohla a do prezidentskej to bolo asi 250 metrov (vtedy sme bývali oproti hotelu Tatra), gule mám doma. Nebol žiaden dôvod neísť sa tam pozrieť. Aj pár ďalších spolužiakov sa chystalo, ale nakoniec z nich nikto nevytrval. Inštrukcie zneli, že sa stretneme pri fontáne. Nebol problém petangistov nájsť, guľami si tam moc ľudí nehádzalo. Privítal ma ďalší starší pán (sorry Luboš 😀 ), ako prvé mi povedal, že tu si všetci tykajú. Tak sme si potykali, Luboš skontroloval moje gule, ukázal mi jeho a vysvetlil, že sú rôzne váhy, priemery, ryhovania…. Že to malé sa volá košon, hádže sa z kruhu, ten sa robí takto, nohou a hodil košon na asi 7 metrov. Ešte za letu mi stihol vysvetliť, že musí byť 6-10m od kruhu. „No a teraz hoď čo najbližšie“ znel pokyn. Ale realita bola smutná, bola som ďalekooooo. Potom mi tam hodil guľu Luboš a povedal „A teraz traf tú moju guľu“. Trafila som. A nasledovala veta, ktorá rozhodla: „Výborne, ty budeš strelec“.

Takže takto vyzeral začiatok mojej kariéry v máji roku 2003. Toto je to, prečo Luboš a Miro (v abecednom poradí) budú pre mňa vždy tí najdôležitejší petangisti.

Napísala Veronika Slobodová

Nastala doba kedy sa začalo hrávať na našej chate v Plaveckom Štvrtku. My sme mali dva priestory, trávovo – pieskový pred chatou a príjazdová piesočno – hlinená cesta. Zaujímavé boli hlavne dve návštevy, ktoré ukázali ako sa dá prepadnúť tejto „zábave“. Prvá, prišla partia na čele so susedovcami z Tolstého a po určitej dobe sme im ponúkli zápas s kovovými guľami. Ich nenadšená odpoveď, že to už hrali nás trošku zarazila, ale keď sme im vysvetlili pravidlá  a rozdelili sa do zaujímavých trojíc, tak sa rozbehol vážny súboj, ktorý neprerušila ani tma a dohrávalo sa okolo jednej ráno, keď posledné tri hodiny nám svietili na hru reflektory troch našich áut( susedovci sa stali zakladajúcimi členmi nášho petangového klubu). O dva týždne sa na našej chate stretli moji priatelia Láďa Nakládal s Moravy a Milan Sobolič s Pezinka. Keď sme už minuli všetky dostupné zábavy (plávanie, karty, kocky, pivko), porozprával som im o nočnom guľovom boji, obaja pohrdlivo a nedôverčivo pomrkávali po trištvrte kilových kovových guliach. Neochotne sa zodvihli, pridal sa syn Tomáš a o tretej poobede sa začal súboj. Láďova žena nám večeru musela servírovať medzi jednotlivými hodmi a po zájdení slnka sa svietilo na miesto cieľa tak, že spoluhráč si zapálenú sviečku položil na topánku a postavil sa k cieľu. No proste blázni. Milan sa stal ďalším v rodine petangistov a musím predbehnúť dejiny, stal sa na dlhé roky mojím najčastejším spoluhráčom a priekopníkom slovenského petangu. Takto sa postupne pridávali ďalší, ako napríklad rodina Tomanových, ale stále to bola iba chatová zábava.

Aby to nebolo len to veselé, tak musím pripomenúť aj môj prvý infarkt v roku 1997, v roku 2000 druhý. Nasledovala operácia srdca  v roku 2001, ktorá ma ako  47- ročného nasmerovala do invalidného dôchodku. Nespomínam to samoúčelne, lebo aj toto bol veľmi vážny krok v mojej petangovej kariére.

Začiatkom roka 2002, teda rok po mojej nedobrovoľnej životnej zmene,  mi hlavou  behali rôzne myšlienky, hlavne o mojej zbytočnosti. Asi to bolo na mne moc vidieť, lebo mladší synátor Ičko začal okolo mňa krúžiť a potom začal …..“ty počuj, nechcel by si sa venovať minigolfu, však si nás vždy porážal na všetkých dovolenkách, pozriem sa na internete, či tu nie je nejaký klub a či sa tu nehrajú nejaké turnaje“. Po týždni mi oznamuje, že na Slovensku je systém súťaží, dávno rozbehnutý a to Ivan pochopil, že nie je pre mňa, potreboval ma niečím zamestnať, lebo len aktivita, je pre mňa to najdôležitejšie. O mesiac druhý pokus ….“ty počuj a čo také buče, čo sme hrali v Chorvátsku a hrávame na chate“. Nezaujate som prikývol a mladý sa vrhol na internet. Po týždni hlási boccia sa na Slovensku hrá, ale je to väčšinou pre telesne postihnutých a  niekde okolo Lučenca je nejaký klub a tí chodia aj na ME a MS. Týždeň opäť ticho a vtedy prišiel asi s tým čo hľadal . …“ty počuj, petang som na Slovensku nenašiel, ale v Čechách to hrajú dosť veľa a už asi 8 rokov a tak som im napísal, že by sme mali záujem, nech sa nám ozvú „……a tu sa moje kolieska začali otáčať a …….vtedy sa stal ďalší zásah.

   V sobotu 8. júna 2002, idem ráno o šiestej ako vždy so svojím psom na prechádzku, nakúpim raňajky, Šport. Začítam sa doňho už na ceste, pokračujem pri raňajkách a zrazu keď otočím na poslednú stranu, zbadám maličký článok a tam, stojí, že francúzsko-slovenská obchodná komora poriada pre svojich členov prvý turnaj v petangu na Slovensku. Okamžite budím oboch synov, zdvíham telefón a volám Mirovi Tomanovi a vyrážame smer nábrežie Dunaja…..

Napísal Lubomír Šedivý

  Buče, takto sme dlho volali guľový šport, ktorý som priniesol medzi kamarátov z Chorvátska.

   Ale začať musím ešte skôr, od malička som skúšal nejaké športy, ale nikde dlho nevydržal (napočítal som ich 17, ktoré som robil aktívne). Dôvodov,prečo som všade iba začal a nič poriadne nedotiahol, bolo viac, ale v prvom rade, že som si nikde nenašiel nejakého dobrého kamoša, no proste spriaznenú dušu. Vždy bolo mojím snom robiť športového redaktora, najradšej komentátora a tak som vedel skoro o všetkých športoch a športovcoch sveta…ale opäť som to nedotiahol do konca.

   Šport ma stále fascinoval a preto, ako správny Bratislavčan som cez víkend dokázal obehnúť mužskú hádzanú a slávnu ČH, ženskú, striedavo Inter a MDŽ, volejbalistov ČH(neskôr VKP) a potom sa išlo na basketbalistov Interu, futbal a hokej na Slovane, ale najviac som miloval (na rozdiel od väčšiny bratislavčanov, chlapcov žlto – čiernych na Pasienkoch. Tu to slovanisti asi  prestanú čítať.

   Ale ja som pokračoval aj po tom čo som sa oženil a narodili sa mi deti a hlavne starší Tomáš – teraz známejší ako Lasky, začal so mnou tieto okruhy absolvovať. Pridali sme k tomu aj atletiku a slávnu PTS a pred telkou sme pri hocijakom športe dokázali predebatovať hodiny . Niektorí si ešte pamätajú, že aj na Štefana sa striedavo pozeralo na turnaje v šachu a občas ping-pongu. Športová štatistika to bolo naše.

   Prišiel rok 1989 a my hneď budúce leto sme veľmi špekulovali, že nám treba s deťmi k moru . Za socializmu sme dostali „devízák“ do „Jugošky „ iba raz a  tak nás to strašne ťahalo .  Jedného dňa prišla Jana(moja žena) z roboty a hovorí, môj námestník sa vrátil od mora, je to na Makarskej, máme tam vybavené ubytovanie ….a išlo sa. Bývali sme vo Velikom Brde, pod najvyšším miestnym kopcom Sv. Jure a každý deň sa chodili kúpať do Krvavice.

   Luboš, Ty kým sa dostaneš k veci, to trvá . Ale veď som už tu . Asi po týždni nášho pobytu som sa poobede vybral s chalaňmi na zmrzlinu a keď sme sa vracali …….VTEDY SA TO STALO…..ZASIAHOL NÁS CARREAU…..PETANGOVÝ BOH ….a odvtedy je to tak.

   Proste ideme a na parkovej cestičke šesť chlapov striedavo hádže gule k menšej drevenej guľke, dohadujú sa, vetvičkami premeriavajú vzdialenosti, opäť sa hádajú a po niekoľkých hodoch si podávajú ruky a jeden z nich sa poberá do bufetu, prináša tácku s poldecákmi, všetci si vypijú a začínajú znova. Zmrzlina sa roztápa, tak mladšieho Ička, mal 6 rokov, ktorého to očividne nudí (neskôr dvojnásobný majster Slovenska v precíznej streľbe a 4 násobný slovenský reprezentant na MS v petangu), posielame za mamou a my dvaja športoví fanatici sa môžeme venovať tomu zvláštnemu športu pred nami . Podľa odsledovaného skúšame poskladať pravidlá a o chvíľku už vypúšťame poznámky, ako hm, dobrý hod, alebo to je krátke. No jasné kibicovať vie človek najrýchlejšie. Strávili sme tam celé poobede a až súmrak a od pláže vracajúca sa Jana a Ičko nás donútili skončiť tento zatiaľ „najkrajší“ prímorský deň, pre mňa a Tomina. Večer prvá otázka pre domáceho Jožeho znie, čo to je za šport, aké sú pravidlá a kde sa dajú zohnať také gule. Jeho odpoveď Buče, potom asi 10 min vysvetľoval po chorvátsky pravidlá(pochopil som každé tak piate slovo) a gule hovoril, že si vyrábajú a skúsi mi nejaké zohnať. Skupinku chlapov, hrajúcich „buče“ sme videli a strávili pri nich dlhé hodiny ešte 2x a na záver mi domáci venoval jednu drevenú guľu, vysústruženú s koreňa buksusu a „vygravírovanú“ klincami a skrutkami(každý mal svoj špeciálny znak). Takže domov som si niesol, guľu a veľkého chrobáka v hlave.

   Rok prebehol a my opäť smer Makarska, Veliko Brdo a náš priateľ Jože. Jedna s prvých otázok padla opäť na „buče“ a on nám hovorí, že jeho švagor je hráč a zoberie nás do hôr na grilovačku a popri tom si zahráme aj tento, stále pre nás neznámy šport. Žiaľ, táto krásna zábava sa nám podarila zrealizovať až predposledný deň, Jožeho švagor a jeho manželka si nás rozdelili na dve družstvá a začali sme . Bolo prekvapujúce s akou obrovskou vervou sa proti sebe pustili práve manželia a nevídanú radosť mala  domáca ,po tesnom víťazstve. Jožeho švagor ten deň bol dosť nevrlý. Domov som si, ale žiaľ odniesol iba ďalšiu guľu a odmlku, lebo vojna v Jugoslávii sa začala.

   Ale pán Carreau už nad našou rodinou sedel a hovoril ,vy mi neujdete, vás už nepustím.  Rok 1996, vojna trvá a my sme sa vybrali do Francúzska do Port Grimaud, neďaleko Sait Tropez a tam v Carrefoure zbadám sadu ôsmich kovových gúľ, asociácia sa mi spája a okamžite ich kupujem. Pravidlá z francúštiny si prekladám a tak tento môj preklad a podmienky u nás na chate v Plaveckom štvrtku sa stávajú druhým krokom našej rodinnej histórie zvanej PÉTANQUE.

Napísal Lubomír Šedivý

Úvod

Asi by sa patrilo napísať   p r e č o  a ešte doplniť   o  č o m  bude tento súbor poviedok, postrehov a názorov.

Pred niekoľkými rokmi som sa rozhodol, že začnem písať denníky o mojej druhej láske, cestovaní po Juhovýchodnej Ázii a táto láska vznikla z tej prvej PETANGU, ……tak a o tomto nechceš písať ?

Chcem a som si istý, že sa takto nájdu aj viacerí a poskladáme dokopy mozaiku slovenského petangu, ktorá bude zároveň históriou a pohľadom z rôznych uhlov, hláv a  vzťahov k tomuto športu.

Asi by som mal napísať niečo o histórii, alebo o pravidlách ? Nechám to na Vás, dá sa to nájsť vo wikipédii, alebo na rôznych petangových stránkach, alebo o tom niekto napíše.

Takže 

P  Í  Š  T  E, aby po nás niečo zostalo a tí čo začínajú, alebo chcú začať, mali sa z čoho poučiť, alebo zľaknúť.

Napísal Lubomír Šedivý